Arancinik's tips for perfect Slovakíni:

Keď sme tam dorazili, mala som pocit, že som sa ocitla vo filme. Nie v tom modernom, akčnom, ale v starej dobrej klasike, kde dámy nosia klobúky, páni ľanové košele a všetci majú čas.

Divadlo s najkrajšou kulisou na svete

Pre mňa, ako pre človeka, ktorý od detstva sníval o archeológii, bola jasná prvá zastávka: Teatro Antico (alebo ako ho poznajú turisti, Teatro Greco).

Stáť v starovekom gréckom divadle je zážitok sám o sebe. Cítite tú váhu storočí pod nohami. Ale stáť v gréckom divadle v Taormíne? To je niečo, čo sa nedá opísať, to musíte vidieť.

Predstavte si, že sedíte na kamenných stupňoch, kde pred tisíckami rokov sedeli Rimania a Gréci, sledujete javisko a priamo za ním, v pozadí ako dokonalá kulisa, sa týči dymiaca Etna a pod ňou sa trblieta nekonečné more.

V tej chvíli som si uvedomila, akí boli tí starovekí stavitelia geniálni. Nepotrebovali špeciálne efekty. Stačilo im to, čo vytvorila príroda. Je to pohľad, pri ktorom zabudnete dýchať (a na chvíľu aj na to, že vás bolia nohy z tých strmých uličiek).

Arancini, espresso a lekcia od majiteľa

Samotné mesto je ako bonboniéra. Hlavná tepna, Corso Umberto, je plná života, ale tie pravé poklady nájdete, keď z nej odbočíte. V jednej z tých úzkych, kľukatých uličiek sme prvýkrát ochutnali ich národné jedlo – Arancini.

Sú to sýte ryžové guličky (alebo kužele), obalené v zlatistom trojobale a vyprážané dochrumkava. Vo vnútri ukrývajú rôzne plnky, najčastejšie ragú z mletého mäsa s hráškom alebo ťahavý syr s maslom.

Mali sme šťastie na úžasného pána majiteľa, ktorý sa nás ujal. S pravou talianskou vášňou nám vysvetlil, ako toto jedlo vzniklo, ako sa obmieňajú plnky a prečo majú ten tvar, aký majú. A na záver? Uvaril nám dokonalé sicílske espresso.

Poviem vám, tá intenzívna chuť a vôňa… cítili sme ju na jazyku ešte veľmi dlho po vypití. Bola to hustá, čierna esencia energie, božská káva, ktorá vás postaví na nohy.

Raňajky šampiónov: Granita & Brioche

Hoci je espresso základ, v horúcich mesiacoch sme pochopili, že sicílske raňajky vyzerajú inak, než sme zvyknutí. Žiadna praženica. Tu vládne Granita al caffè con panna & brioche (Kávová ľadová drť so šľahačkou a sladkou brioškou).

Granita nie je obyčajná zmrzlina ani naša vodová ľadová drť. Je to našľahaný zázrak. Miestni majú svoj rituál, ktorý sme si okamžite osvojili aj my: do tejto ľadovej kávovej drte si namáčajú teplú, sladkú briošku.

Je to dokonalý kontrast – studené a teplé, horké a sladké, chrumkavé a rozplývajúce sa. Keď sedíte na terase s týmto pohárom pred sebou, zistíte, že život je naozaj krásny.

Dolce Vita po slovensky

Taormína má v sebe istú noblesu. Mňa na tom celom najviac bavilo pozorovať tie kontrasty. Na jednej strane luxusné butiky a hotely, kde noc stojí tisíce eur, a hneď vedľa toho babka v čiernom, ktorá vešia bielizeň na balkóne a kričí na susedu o dve poschodia nižšie. To je to pravé Taliansko, ktoré na tom milujem. Žiadna sterilná krása, ale živý, pulzujúci organizmus.

Z Taormíny som si odniesla nielen fotky, ale hlavne pocit, že krása a história môžu existovať v dokonalej symbióze. A tiež presvedčenie, že brioška so zmrzlinou sú plnohodnotné raňajky.

Ak sa niekedy ocitnete na Sicílii, Taormínu nesmiete vynechať. Nie kvôli fotkám na Instagram, ale kvôli tomu momentu v divadle, keď sa pozriete na Etnu a poviete si: „Wau. Svet je nádherný.“

Keď ste na východnom pobreží Sicílie, nemôžete ju ignorovať. Je všade. Či už kráčate po rušnej ulici v Catanii, ležíte na pláži alebo sa túlate vnútrozemím, vždy cítite jej prítomnosť. Týči sa nad krajinou ako majestátna kráľovná, niekedy zahalená v oblakoch, inokedy s bielym dymovým závojom, ktorý jej vietor česal do dlhých vlasov.

Etna.

Pre nás, turistov, je to fascinujúci prírodný úkaz, atrakcia, dôvod na fotku. Ale pre miestnych? Pre nich je to člen rodiny.

„A Mamma“

Nikdy nezabudnem na moment, keď nám naša sprievodkyňa s neskrývanou nehou v hlase povedala: „My ju nevoláme sopka. Pre nás je to Mama Etna.“

V tej vete bolo všetko. Sicílčania k nej neprechovávajú len strach, hoci vedia, aká vie byť ničivá. Cítia k nej hlbokú úctu a lásku. Pretože ako každá matka, aj Etna vie byť prísna a trestať, ale zároveň dáva život.

Je to zvláštny paradox, ktorý my, ľudia zvyknutí na „bezpečnú“ pevninu, možno ťažko chápeme. Ako môžete milovať niečo, čo vám môže kedykoľvek zobrať strechu nad hlavou? Odpoveď nájdete, keď sa pozriete na zem pod svojimi nohami.

Moje prvé rande s Etnou (a zničené botasky)

Jedného krásneho rána sme sa rozhodli, že Etnu musíme navštíviť aj my osobne. Naštudovala som si, že lanovka nás vyvezie do výšky 2 500 m n. m. a odtiaľ ešte terénne autobusy takmer až ku kráteru. Znelo to ako plán. Kúpili sme lístky a ja, veľká frajerka, som stála prvá v rade, nedočkavá, kedy nasadnem do kabínky.

Moje hrdinstvo však trvalo presne po prvý stožiar. Lanovka nadskočila, zakývala sa a… koniec. Krvi by ste sa mi v tej chvíli nedorezali. Až tam hore mi došlo, čo som to vlastne urobila – ísť prvýkrát v živote na lanovku a rovno na najvyššiu sopku Európy?

Sadla som si tak, aby som videla len tú priepasť pred sebou, kŕčovito som sa držala a zaviedla vojenský režim: deťom som zakázala dýchať a mužovi hovoriť. Každý pohyb kabínky bol pre mňa malou smrťou.

Ale hore… Hore to bolo úžasné. Tie výhľady boli božské, ako z iného sveta. Celkom silno fúkalo a z krátera sa valil dym – živý dôkaz, že táto hora dýcha. Bol to zážitok na celý život. Mimochodom, vedeli ste, že v zime sa tu normálne lyžuje? Predstava lyžovačky na aktívnej sopke je pre mňa fascinujúca (hoci ja by som asi ostala radšej pri bufete).

Cesta dole však bola iný príbeh. Ten strach mi jednoducho nedovolil sadnúť si do tej „búdky“ znova. A tak sme išli pešo. Trvalo to asi dve a pol hodiny. Moje botasky boli totálne zničené, čierne od sopečnej zeme, lýtka v jednom ohni zo svalovice, ale ten pocit… Hlavne, že som mala pevnú pôdu pod nohami.

Čierna zem, ktorá rodí poklady

Práve pri tom zostupe, keď sa mi sopečný prach zažieral do tenisiek, som si naplno uvedomila silu tejto zeme. Pôda pod Etnou je čierna, drsná, vulkanická. Je plná minerálov a sily, ktorú sopka vyvrhla zo svojich útrob. A práve vďaka tejto čiernej zemi je sicílska kuchyňa taká výnimočná.

Tu, na jej úbočiach, sa rodia moje milované Arance Rosse – krvavé pomaranče. Hovorí sa, že svoju farbu získavajú vďaka snehu na vrchole sopky a horúcemu slnku pod ňou, no ja verím, že tá farba je pripomienkou ohňa, ktorý drieme v hĺbke.

A potom sú tu pistácie z Bronte. To nie sú len také obyčajné oriešky. To je „zelené zlato“ Sicílie. Rastú priamo na lávových kameňoch, bojujú o každú kvapku vody, a práve preto je ich chuť taká intenzívna a koncentrovaná.

Lekcia pokory

Pre mňa, ako človeka, ktorý miluje históriu a nemá rád moderné zásahy do prirodzenosti sveta, je Etna dokonalým učiteľom. Pripomína nám, akí sme malí. My ľudia si môžeme stavať mestá, vymýšľať technológie a plánovať budúcnosť, ale keď sa Mama Etna rozhodne, že si odkašle (alebo len zafúka vietor do lanovky), všetko sa zmení.

Je to lekcia pokory, ktorú nám dáva každý deň. Učí nás žiť pre prítomný okamih. Keď som stála na jej svahoch, obklopená čiernym lávovým prachom, po tom adrenalínovom výstupe a namáhavom zostupe, cítila som zvláštny pokoj. Nebol to strach. Bol to pocit prepojenia s niečím, čo tu bolo dávno pred nami a bude tu dávno po nás.

Ďakujem, Mama

Takže, keď doma šúpem červený pomaranč alebo sypem drvené pistácie na nedeľný koláč, v duchu posielam poďakovanie tam dole, na juh. Ďakujem Mame Etne. Za to, že je hrozivá aj štedrá zároveň. A za to, že ma naučila vážiť si pevnú zem pod nohami.

Možno som asi trochu iná. Nikdy ma neohurovali najnovšie inovácie, moderný dizajn, nadčasové autá či minimalistický nábytok. Kým iní obdivovali výdobytky techniky, mňa to vždy ťahalo opačným smerom – do minulosti. Už od detstva som milovala históriu, dokonca som mala obdobie, keď som bola presvedčená, že budem študovať archeológiu. Fascinovali ma staré kamene, ktoré majú pamäť, a miesta, kde cítite dych storočí.

Preto si myslím, že to nemôže byť náhoda, že ma to vždy podvedome ťahalo práve k Taliansku. A asi ani nie je náhoda, ako sme sa tam nakoniec dostali.

Od Egypta k futbalovým ihriskám

Bolo to v čase, keď sme chceli zobrať deti na dovolenku k moru letecky. Vybrali sme sa s mužom do Trenčína, do cestovnej agentúry, aby nám poradili. Ja som mala doma naštudovaný Egypt, Turecko… klasické destinácie. Veľmi milá slečna v agentúre si vypočula môj výber, no v tvári nebola práve nadšená. Chvíľu mlčala, potom sa usmiala a spýtala sa:

„A čo tak Sicília? Nádherné tyrkysové more, neskutočná kuchyňa, milí ľudia, obrovský rezort s množstvom aktivít a hlavne – s futbalovými ihriskami.“

To bola v našom prípade, pri dvoch mladých futbalistoch doma, trefa do čierneho. Pozreli sme sa na seba a bolo rozhodnuté. Jasné, berieme. V stredu sme kúpili, v sobotu sme už aj cestovali.

Pocit, že som prišla domov

Pamätám si ten moment, keď som prvýkrát vystúpila z lietadla v Catanii. Už vtedy som vedela, že som spravila na 100 % dobre. Nebol to len ten horúci vzduch voňajúci morom. Mala som v sebe zvláštny, hlboký pocit, akoby som práve prišla „domov“.

Ja, milovníčka histórie, som zrazu bola v raji. Hltala som každý kúsok tohto nádherného, historického ostrova. Staré fasády, ktoré sa olupujú, antické chrámy, normandské kostoly – všetko to do seba zapadalo. Sicília nie je o dokonalej moderne, je o vrstvách času.

Prečo názov „Pod pomarančom“?

Možno sa pýtate, prečo som blog nazvala práve takto. Odpoveď musíme hľadať – ako inak – pod horúcim sicílskym slnkom. Mojou najväčšou láskou sa stala historická Sicília a s ňou aj jej chute.

Práve tam som spoznala chuť legendárnych krvavých pomarančov (Arance Rosse). Tie vďaka špecifickej vulkanickej pôde pod Etnou a veľkým teplotným rozdielom získavajú svoju jedinečnú rubínovú farbu a neopakovateľnú chuť.

Keď som tam trávila čas, uvedomila som si jednu vec: Ja som bola pod slnkom a pomaranče pod sopkou. A tak vzniklo toto spojenie. Názov Pod pomarančom mi navždy pripomína túto magickú atmosféru, teplo, vôňu citrusov a tieň sopky, ktorá dáva ostrovu život.

Moja virtuálna kuchárka (s nádychom juhu)

Tento blog slúži ako moja virtuálna kuchárka. Chcem sa tu s vami deliť o naše obľúbené rodinné recepty – nielen tie talianske či sicílske, ale všetky, ktoré u nás doma milujeme a ktoré nám robia radosť.

Musím sa však k niečomu priznať. Nechcem a nejdem tvrdiť, že varím pravú „taliansku kuchyňu“. Tú podľa mňa s tou skutočnou esenciou dokáže uvariť len rodený Talian. Keď som sledovala ich prácu v kuchyni, mala som pocit, že nie sú z tejto planéty. To, ako dokážu pracovať so surovinami, ako ich intuitívne kombinujú – s tým talentom a vášňou sa musíte jednoducho narodiť.

Preto hovorím, že moja kuchyňa je „len“ inšpirovaná, je to kuchyňa s nádychom Talianska a Sicílie.

A propos, Sicília. Miestni sú na svoje jedlo nesmierne pyšní a radi vás opravia, ak ich hodíte do jedného vreca s pevninou. Vravia, že ich kuchyňa je iná ako tá všeobecná talianska. Je v nej ešte viac cítiť slnko, ešte viac čerstvosti, divokosti a histórie, ktorá sa prehnala ostrovom.

Hoci si na originál netrúfam, Taliani ma naučili princípy, ktoré sa snažím vkladať do každého jedla:

• Menej je viac: Nepotrebujete 20 ingrediencií. Stačia tri, ak sú perfektné.
• Jedlo ako rituál: Jedlo nie je len palivo. Je to dôvod na stretnutie, je to tmel rodiny.
• Radosť z procesu: Varenie nemá byť stres, ale radosť.

Vitajte v mojom svete

Tento blog je mojím malým kúskom Sicílie (a môjho domova) tu u nás, na Slovensku. Chcem vám prinášať nielen recepty, ale aj príbehy, vône a emócie.

Takže, nalejte si pohár dobrého vína, odlomte si kúsok chrumkavého chleba a poďte so mnou variť, jesť a žiť trochu viac „po taliansky“.

Vitajte Pod pomarančom.