Keď ste na východnom pobreží Sicílie, nemôžete ju ignorovať. Je všade. Či už kráčate po rušnej ulici v Catanii, ležíte na pláži alebo sa túlate vnútrozemím, vždy cítite jej prítomnosť. Týči sa nad krajinou ako majestátna kráľovná, niekedy zahalená v oblakoch, inokedy s bielym dymovým závojom, ktorý jej vietor česal do dlhých vlasov.

Etna.

Pre nás, turistov, je to fascinujúci prírodný úkaz, atrakcia, dôvod na fotku. Ale pre miestnych? Pre nich je to člen rodiny.

„A Mamma“

Nikdy nezabudnem na moment, keď nám naša sprievodkyňa s neskrývanou nehou v hlase povedala: „My ju nevoláme sopka. Pre nás je to Mama Etna.“

V tej vete bolo všetko. Sicílčania k nej neprechovávajú len strach, hoci vedia, aká vie byť ničivá. Cítia k nej hlbokú úctu a lásku. Pretože ako každá matka, aj Etna vie byť prísna a trestať, ale zároveň dáva život.

Je to zvláštny paradox, ktorý my, ľudia zvyknutí na „bezpečnú“ pevninu, možno ťažko chápeme. Ako môžete milovať niečo, čo vám môže kedykoľvek zobrať strechu nad hlavou? Odpoveď nájdete, keď sa pozriete na zem pod svojimi nohami.

Moje prvé rande s Etnou (a zničené botasky)

Jedného krásneho rána sme sa rozhodli, že Etnu musíme navštíviť aj my osobne. Naštudovala som si, že lanovka nás vyvezie do výšky 2 500 m n. m. a odtiaľ ešte terénne autobusy takmer až ku kráteru. Znelo to ako plán. Kúpili sme lístky a ja, veľká frajerka, som stála prvá v rade, nedočkavá, kedy nasadnem do kabínky.

Moje hrdinstvo však trvalo presne po prvý stožiar. Lanovka nadskočila, zakývala sa a… koniec. Krvi by ste sa mi v tej chvíli nedorezali. Až tam hore mi došlo, čo som to vlastne urobila – ísť prvýkrát v živote na lanovku a rovno na najvyššiu sopku Európy?

Sadla som si tak, aby som videla len tú priepasť pred sebou, kŕčovito som sa držala a zaviedla vojenský režim: deťom som zakázala dýchať a mužovi hovoriť. Každý pohyb kabínky bol pre mňa malou smrťou.

Ale hore… Hore to bolo úžasné. Tie výhľady boli božské, ako z iného sveta. Celkom silno fúkalo a z krátera sa valil dym – živý dôkaz, že táto hora dýcha. Bol to zážitok na celý život. Mimochodom, vedeli ste, že v zime sa tu normálne lyžuje? Predstava lyžovačky na aktívnej sopke je pre mňa fascinujúca (hoci ja by som asi ostala radšej pri bufete).

Cesta dole však bola iný príbeh. Ten strach mi jednoducho nedovolil sadnúť si do tej „búdky“ znova. A tak sme išli pešo. Trvalo to asi dve a pol hodiny. Moje botasky boli totálne zničené, čierne od sopečnej zeme, lýtka v jednom ohni zo svalovice, ale ten pocit… Hlavne, že som mala pevnú pôdu pod nohami.

Čierna zem, ktorá rodí poklady

Práve pri tom zostupe, keď sa mi sopečný prach zažieral do tenisiek, som si naplno uvedomila silu tejto zeme. Pôda pod Etnou je čierna, drsná, vulkanická. Je plná minerálov a sily, ktorú sopka vyvrhla zo svojich útrob. A práve vďaka tejto čiernej zemi je sicílska kuchyňa taká výnimočná.

Tu, na jej úbočiach, sa rodia moje milované Arance Rosse – krvavé pomaranče. Hovorí sa, že svoju farbu získavajú vďaka snehu na vrchole sopky a horúcemu slnku pod ňou, no ja verím, že tá farba je pripomienkou ohňa, ktorý drieme v hĺbke.

A potom sú tu pistácie z Bronte. To nie sú len také obyčajné oriešky. To je „zelené zlato“ Sicílie. Rastú priamo na lávových kameňoch, bojujú o každú kvapku vody, a práve preto je ich chuť taká intenzívna a koncentrovaná.

Lekcia pokory

Pre mňa, ako človeka, ktorý miluje históriu a nemá rád moderné zásahy do prirodzenosti sveta, je Etna dokonalým učiteľom. Pripomína nám, akí sme malí. My ľudia si môžeme stavať mestá, vymýšľať technológie a plánovať budúcnosť, ale keď sa Mama Etna rozhodne, že si odkašle (alebo len zafúka vietor do lanovky), všetko sa zmení.

Je to lekcia pokory, ktorú nám dáva každý deň. Učí nás žiť pre prítomný okamih. Keď som stála na jej svahoch, obklopená čiernym lávovým prachom, po tom adrenalínovom výstupe a namáhavom zostupe, cítila som zvláštny pokoj. Nebol to strach. Bol to pocit prepojenia s niečím, čo tu bolo dávno pred nami a bude tu dávno po nás.

Ďakujem, Mama

Takže, keď doma šúpem červený pomaranč alebo sypem drvené pistácie na nedeľný koláč, v duchu posielam poďakovanie tam dole, na juh. Ďakujem Mame Etne. Za to, že je hrozivá aj štedrá zároveň. A za to, že ma naučila vážiť si pevnú zem pod nohami.