Prečo práve Sicília? – Môj voňavý svet…

Prečo práve Sicília? (A prečo Pod pomarančom)

Možno som asi trochu iná. Nikdy ma neohurovali najnovšie inovácie, moderný dizajn, nadčasové autá či minimalistický nábytok. Kým iní obdivovali výdobytky techniky, mňa to vždy ťahalo opačným smerom – do minulosti. Už od detstva som milovala históriu, dokonca som mala obdobie, keď som bola presvedčená, že budem študovať archeológiu. Fascinovali ma staré kamene, ktoré majú pamäť, a miesta, kde cítite dych storočí.

Preto si myslím, že to nemôže byť náhoda, že ma to vždy podvedome ťahalo práve k Taliansku. A asi ani nie je náhoda, ako sme sa tam nakoniec dostali.

Od Egypta k futbalovým ihriskám

Bolo to v čase, keď sme chceli zobrať deti na dovolenku k moru letecky. Vybrali sme sa s mužom do Trenčína, do cestovnej agentúry, aby nám poradili. Ja som mala doma naštudovaný Egypt, Turecko… klasické destinácie. Veľmi milá slečna v agentúre si vypočula môj výber, no v tvári nebola práve nadšená. Chvíľu mlčala, potom sa usmiala a spýtala sa:

„A čo tak Sicília? Nádherné tyrkysové more, neskutočná kuchyňa, milí ľudia, obrovský rezort s množstvom aktivít a hlavne – s futbalovými ihriskami.“

To bola v našom prípade, pri dvoch mladých futbalistoch doma, trefa do čierneho. Pozreli sme sa na seba a bolo rozhodnuté. Jasné, berieme. V stredu sme kúpili, v sobotu sme už aj cestovali.

Pocit, že som prišla domov

Pamätám si ten moment, keď som prvýkrát vystúpila z lietadla v Catanii. Už vtedy som vedela, že som spravila na 100 % dobre. Nebol to len ten horúci vzduch voňajúci morom. Mala som v sebe zvláštny, hlboký pocit, akoby som práve prišla „domov“.

Ja, milovníčka histórie, som zrazu bola v raji. Hltala som každý kúsok tohto nádherného, historického ostrova. Staré fasády, ktoré sa olupujú, antické chrámy, normandské kostoly – všetko to do seba zapadalo. Sicília nie je o dokonalej moderne, je o vrstvách času.

Prečo názov „Pod pomarančom“?

Možno sa pýtate, prečo som blog nazvala práve takto. Odpoveď musíme hľadať – ako inak – pod horúcim sicílskym slnkom. Mojou najväčšou láskou sa stala historická Sicília a s ňou aj jej chute.

Práve tam som spoznala chuť legendárnych krvavých pomarančov (Arance Rosse). Tie vďaka špecifickej vulkanickej pôde pod Etnou a veľkým teplotným rozdielom získavajú svoju jedinečnú rubínovú farbu a neopakovateľnú chuť.

Keď som tam trávila čas, uvedomila som si jednu vec: Ja som bola pod slnkom a pomaranče pod sopkou. A tak vzniklo toto spojenie. Názov Pod pomarančom mi navždy pripomína túto magickú atmosféru, teplo, vôňu citrusov a tieň sopky, ktorá dáva ostrovu život.

Moja virtuálna kuchárka (s nádychom juhu)

Tento blog slúži ako moja virtuálna kuchárka. Chcem sa tu s vami deliť o naše obľúbené rodinné recepty – nielen tie talianske či sicílske, ale všetky, ktoré u nás doma milujeme a ktoré nám robia radosť.

Musím sa však k niečomu priznať. Nechcem a nejdem tvrdiť, že varím pravú „taliansku kuchyňu“. Tú podľa mňa s tou skutočnou esenciou dokáže uvariť len rodený Talian. Keď som sledovala ich prácu v kuchyni, mala som pocit, že nie sú z tejto planéty. To, ako dokážu pracovať so surovinami, ako ich intuitívne kombinujú – s tým talentom a vášňou sa musíte jednoducho narodiť.

Preto hovorím, že moja kuchyňa je „len“ inšpirovaná, je to kuchyňa s nádychom Talianska a Sicílie.

A propos, Sicília. Miestni sú na svoje jedlo nesmierne pyšní a radi vás opravia, ak ich hodíte do jedného vreca s pevninou. Vravia, že ich kuchyňa je iná ako tá všeobecná talianska. Je v nej ešte viac cítiť slnko, ešte viac čerstvosti, divokosti a histórie, ktorá sa prehnala ostrovom.

Hoci si na originál netrúfam, Taliani ma naučili princípy, ktoré sa snažím vkladať do každého jedla:

Menej je viac: Nepotrebujete 20 ingrediencií. Stačia tri, ak sú perfektné.
Jedlo ako rituál: Jedlo nie je len palivo. Je to dôvod na stretnutie, je to tmel rodiny.
Radosť z procesu: Varenie nemá byť stres, ale radosť.